Denisa Augustínová o záchrane ľudí v núdzi: Nesmieme sa báť, strach nás vedie k zlu

Lieči najtemnejšie kúty sveta. Zachraňuje životy detí a ich matiek v Afrike či na Blízkom východe. Čomu čelia zdravotníci v Sýrii? Kto bráni pomoci Rohingom? A na čo sme už zabudli? Pomoc druhému je najväčší dar sebe, pripomína nám spoluzakladateľka humanitárnej organizácie MAGNA.

Stretávame sa síce na Štefánikovej ulici v Bratislave, neďaleko sídla vašej humanitárnej organizácie, no už dlho je Slovensko iba jedným z vašich domovov, ako sama priznávate…

Nedávno som bola v severnom Iraku. Počas roka sa však snažím byť na každej našej misii, či už je to v Južnom Sudáne alebo Libanone, kde pomáhame sýrskym utečencom. Len práca v Sýrii je veľmi zložitá, MAGNA síce pomáha aj priamo vnútri Sýrie, ale v súčasnosti musíme všetky aktivity, vrátane tých vnútrozemských, koordinovať zo sýrskej hranice.

Čo sa skomplikovalo?

V Sýrii sa od začiatku vojny porušujú všetky pravidlá, bezpečnostná situácia sa však v posledných mesiacoch ešte vyhrotila. Pre pokračujúce boje sme preto museli v máji evakuovať časť našich aktivít a premiestniť nemocnicu aj pacientov zo severného Homsu do Idlibu.

Spomenuli ste provinciu Idlib, poslednú baštu sýrskych povstalcov, plnú civilistov aj najrôznejších teroristov. Masívna ofenzíva sýrskych a ruských síl by spôsobila obrovskú humanitárnu katastrofu. Cítiť to tam vo vzduchu?

Áno, každý jeden deň. Vnútri Sýrie už neplatí nič. Žiadne dohody ani scenáre možného vývoja konfliktu, s ktorými sa oboznamujeme na pravidelných stretnutiach s kolegami z iných humanitárnych organizácií. Momentálne je v Idlibe možné čokoľvek. Navyše, podstatná časť severu Sýrie je už pod správou Turecka, a tak na pohyb našich mobilných kliník potrebujeme ďalšie povolenia od viacerých aktérov vojny.

Sýrska vojna bola spočiatku občianskym konfliktom. Po vyše siedmich rokoch je to plnohodnotný súboj svetových veľmocí o vplyv na Blízkom východe. Platí ešte v tejto vojne, že na zdravotníkov a stany s červeným krížom sa neútočí? Ste v bezpečí?

Nie, to už niekoľko rokov neplatí. Sýria sa stala precedensom nedodržiavania Ženevskej konvencie a medzinárodného humanitárneho práva. Zdravotníci sú veľmi častým cieľom ostreľovania či bombardovania. My sme v okolí sýrskeho Homsu dokonca nesmeli mať nijako označené autá, pretože by sme sa okamžite stali ľahkým terčom. Nemocnice sú dnes v Sýrii jedným z najnebezpečnejších miest. Ženy nechcú rodiť prirodzenou cestou v nemocniciach, pretože tam nechcú tráviť dlhý čas. Preferujú cisársky rez alebo nebezpečný domáci pôrod, boja sa totiž, že by mohli prísť v nemocnici o život aj s dieťaťom. V Sýrii nielenže neplatí právny rámec, ale aj utrpenie ľudí je neporovnateľné s inými konfliktmi. Lekári napríklad vytvorili nový pojem, tzv. ľudský devastujúci syndróm – na opísanie bolesti, ktorú utrpeli sýrske deti – pretože ich príznaky ďaleko prevyšujú posttraumatickú stresovú poruchu. Zdravotníci liečiaci deti, ktoré prežili, tvrdia, že devastácia a trvalé dôsledky duševného zdravia ďaleko presahujú akékoľvek príznaky, ktoré predtým videli.

Keďže sa Sýrčania, vrátane utečencov, radšej vyhýbajú nemocniciam, znamená to, že chodíte za pacientmi priamo domov a do kempov?

V rámci poskytovania zdravotnej starostlivosti je to rôzne. V okolí Homsu sme pracovali tak, že sme chodili do kempov pre vysídlených ľudí, ktorí ušli z rôznych častí Sýrie, niektorí aj opakovane, ale zároveň sme prevádzkovali aj nemocnice, traumatologické oddelenie, pôrodnicu či krvné banky. Rovnako je to aj na turecko-sýrskej hranici. Jednoducho, musíme mať vždy aj miesto, kde pacientov v urgentnom stave ošetríme a hospitalizujeme. V Sýrii totiž prídu ľudia za lekárom až keď im je už veľmi zle.

Je už Sýria, ktorej chce opäť vládnuť diktátor Baššár al-Asad, pripravená na návrat státisícov utečencov?

Nič sa nezmenilo. Krajina je úplne zdevastovaná a obnova infraštruktúry vrátane zdravotníckych sietí viazne. V mnohých častiach sú zbombardované celé mestá. Pre návrat utečencov ešte nie sú vytvorené podmienky, veď nebezpečné a preplnené sú aj kempy pre vnútorne vysídlených Sýrčanov. Často sa na tieto tábory útočí, a tak sa ľudia presúvajú ďalej. Neustále migrujú v rámci krajiny, vždy tam, kde je to v danom čase relatívne bezpečné.

Pomáhate ľuďom v núdzi bez ohľadu na ich vek, pohlavie, rasu, etnickú príslušnosť či vierovyznanie. Napriek tomu ma zaujíma, aké skupiny ľudí v Sýrii ošetrujete najčastejšie?

Pracujeme v oblastiach, kde žijú vysídlení ľudia z celej Sýrie. Keď sa začne bombardovanie, môže prísť v krátkom čase o život veľmi veľa ľudí. Samozrejme, že ošetrujeme všetkých, ktorí to potrebujú, sú zranení alebo chorí. Naše projekty sú však väčšinou zamerané na matky s deťmi, na pôrodnú a popôrodnú, respektíve novorodeneckú starostlivosť. V rámci mobilnej kliniky ošetrujeme najmä deti do päť rokov a starších ľudí.

Koľko ľudí teraz v Sýrii poskytuje zdravotnú, nutričnú a sociálnu pomoc pod hlavičkou vašej organizácie?

Väčšinou ide o zdravotníkov alebo logistických pracovníkov, ktorí pomáhajú s presunom liekov. Máme tam dve veľké nemocnice a dve mobilné kliniky, takže väčšinu pracovníkov tvorí, samozrejme, zdravotnícky personál. Ide približne o osemdesiat ľudí.

Netajíte sa tým, že jedným z domovov pre vás a vašu rodinu sa stala Kambodža. Prečo práve táto krajina v juhovýchodnej Ázii? Čo vás tam priviedlo?

V minulosti sme tam spúšťali najväčší projekt pre epidémiu AIDS v Ázii. Spolu s národným programom sa nám postupne podarilo znížiť počet nakazených vírusom HIV a aj počet prenosov z matky na dieťa. Dnes v Kambodži poskytujeme chronickým pacientom aj psychosociálnu pomoc a motivujeme ich, aby pokračovali v liečbe a nepoľavovali. Stali sme sa pre kambodžskú vládu akýmsi národným mentorom.

Je to teda pozitívny príklad toho, ako by mali úrady spolupracovať s humanitárnymi neziskovými organizáciami?

Začiatok bol komplikovaný, pretože Kambodža si najskôr nechcela priznať, že má problém s HIV/AIDS. Priznaný problém predsa len znamená, že budete musieť investovať nemalé prostriedky do nápravy. Spočiatku humanitárne organizácie s kambodžskými autoritami bojovali, ale postupne sa nám podarilo rozvinúť dialóg a komunikácia sa dnes zdá ukážková.

V minulosti mala MAGNA v rámci Ázie veľké humanitárne misie napríklad aj v Indii, Nepále, Mjanmarsku či na Filipínach. Boli ste tam po ničivých prírodných katastrofách. Dnes však v Mjanmarsku zabíja ľudí priamo človek. OSN hovorí, že mjanmarská armáda sa na moslimskej menšine Rohingov dopustila etnických čistiek. Státisíce ľudí museli ujsť zo svojich domovov. Pokúšali ste sa im nejako pomôcť?

Momentálne to nejde. Pre nás, ako aj pre ďalšie organizácie, ktoré chcú pomáhať slobodne a zaviesť projekt podľa vlastných predstáv je to nemožné. Mjanmarské úrady nám neumožnili ani len vstup do niektorých oblastí a podmienky pomoci, ktoré stanovili, sme odmietli splniť. Chceli nám určovať, komu máme pomáhať a rozhodne nešlo o tých, ktorí by pomoc potrebovali najviac.

Čo konkrétne od vás ešte požadovala mjanmarská vláda, ktorej súčasťou je, mimochodom, aj držiteľka Nobelovej ceny za mier, niekdajšia disidentka Su-Ťij?

Humanitárne organizácie museli splniť určité kritériá a tie mal počas trvania projektu kontrolovať niekto z vlády. To by nebol až taký problém, my predsa s úradmi spolupracujeme, ale v tomto prípade to bolo skôr o tom, že sme dostali presné inštrukcie komu, v ktorej časti a ako smieme pomáhať.

Pomáhať moslimskej menšine Rohingov by vám neumožnili?

Nie, neumožnili. Ale netvrdím, že sa to v nejakej miere nemohlo podariť iným organizáciám. Avšak v čase, keď sme sa o to pokúšali my, sa to skončilo takto.

Čo je podľa vás hlavnou príčinou utrpenia moslimov v prevažne buddhistickom Mjanmarsku?

Ten problém je oveľa hlbší, exodus Rohingov je len vrcholom ľadovca. Hlavní a najvplyvnejší predstavitelia vojenského režimu v Mjanmarsku sa totiž nevymenili, stále majú moc.

Okrem toho, a to platí všeobecne v konfliktoch po celom svete, sme tiež svedkami nedodržiavania humanitárneho práva. Dôkazom je genocída v Mjanmarsku, niečoho podobného sme svedkami v Južnom Sudáne či Kongu, pritom tamojšie krízy sú aj napriek veľkému počtu utečencov a mŕtvych svetom prehliadané. Opakované porušovanie medzinárodného humanitárneho práva má za následok dva problémy. Okrem životov nevinných ignoranciu jeho implikácie a rovnako problém na strane darcov. Tí paradoxne pozastavujú pomoc kým bude v krajine bezpečnejšie práve v čase, keď nás pacienti potrebujú najviac.

Južný Sudán sa ledva zrodil, už umiera. Najmladší štát sveta čelí vojne, suchu a hladomoru, pritom by vďaka zásobám ropy mohol byť jednou z najbohatších krajín sveta. Ocitli ste sa už vy alebo vaši kolegovia v Južnom Sudáne v nebezpečenstve?

Áno, na naše zdravotné zariadenie a veľkú nemocnicu už zaútočili viackrát. Problém je, že sa s tým nič nedá robiť. Útočníci vedia, že to nikto nepríde vyšetriť ani vypočuť svedkov. V Južnom Sudáne pôsobíme v dvoch oblastiach. V najväčšom kempe pre vnútorne vysídlených ľudí v okolí metropoly Juba, kde očkujeme a poskytujeme aj ďalšiu zdravotnú starostlivosť. Pracujeme však aj v štáte Jongolei, jednom z najnebezpečnejších štátov Južného Sudánu. Tam ošetrujeme deti do päť rokov, tehotné ženy a máme tam aj veľký nutričný program, pretože sú v neustálom ohrození nielen konfliktom, ale aj hladomorom a chorobami.

Z Južného Sudánu utiekli do susedných krajín státisíce ľudí, krajina je pre vojnu v troskách. Kde vidíte riešenie takejto hlbokej krízy?

Južný Sudán čelí mnohým problémom a jedným z nich je, že veľká väčšina ľudí je tam negramotná a desaťročia trvajúci konflikt vedie ľudí riešiť väčšinu problémov násilím, na ktoré sú tak zvyknutí. Avšak nový štát, to nie je nejaká krabica, ktorú iba zapojíte do elektriny a ona bude svietiť. Potrebujete odborníkov a inteligenciu. V Južnom Sudáne je nedostatok ľudských zdrojov, ľuďom chýba vzdelanie a každý problém riešia konfliktom. Ako v jednej z mála krajín na svete tu môžu podávať lieky aj ľudia, ktorí nemajú zdravotnícke vzdelanie. Dávame im krabičky s liekmi podľa farby, teda bez názvov, no oni vedia, ktorá farba je aký liek..

A to všetko v krajine, kde vládne bezprávie, anarchia a zbrane má takmer každý…

Ozbrojení sú pomaly všetci. Stará generácia vojakov, ktorí mali ešte akú takú vojenskú kultúru, vymrela a ostali mladí, vychovaní gerilou bez pravidiel. Civilisti sa necítia bezpečne a krajina sa zmieta v nedostatku a neistote. V Južnom Sudáne nefunguje absolútne nič, pravidlá sa menia zo dňa na deň. K hladomoru však nedošlo náhle. My sme vídavali podvyživené deti a tehotné ženy dlhodobo, príznaky nám boli známe a upozorňovali sme na to medzinárodné spoločenstvo, no Organizácia spojených národov (OSN) nebola schopná vymyslieť spôsob, ako ľuďom v Južnom Sudáne pomôcť. Nič sa nestalo Baššárovi al-Asadovi za to, čo spáchal v Sýrii a pokojný môže byť aj prezident Južného Sudánu Salva Kiir. Čo sa mu asi tak stane za tie tisíce mŕtvych a milióny podvyživených či vysídlených ľudí?

Ohrozenie humanitárnych pracovníkov bojmi je jedna vec, ale čo robíte, keď sa o slovo prihlási príroda a krajinou sa rozšíri napríklad epidémia eboly. Prišli ste s ňou v Kongu do kontaktu?

Áno, našim pracovníkom sa to stáva. Vtedy zavádzame výnimočné opatrenia, naši kolegovia majú špeciálny tréning a aj oblečenie či vybavenie. Postup koordinujeme so Svetovou zdravotníckou organizáciou (WHO) aj ministerstvom. Ľudia v krajinách, kde pôsobíme, však umierajú aj na desiatky iných chorôb, to len tu u nás sa hovorí iba o ebole. Pritom mnohé z nich vieme liečiť.

Ako sa žije v Kongu v porovnaní s „poslednou“ krajinou sveta, teda Južným Sudánom?

Kongo na tom nie je z pohľadu humanitárnej situácie oveľa lepšie ako Južný Sudán. Rozdiel je v tom, že Kongo malo do istej miery vybudované inštitúcie, kým Južný Sudán vznikol uprostred Afriky z ničoho a bez akejkoľvek skúsenosti s riadením a inštitúciami. V Kongu je vojna skrytá, armáda má síce istú autoritu, no dochádza k častým bojom, porušovaniu ľudských práv, vraždeniu. V Južnom Sudáne vládne anarchia a tá otvára ľuďom cestu k páchaniu zverstiev. Jedna naša kolegyňa, ktorá vedie vakcinačný program v Jube, hovorí, že ďakuje za každé nové ráno. O tom je Južný Sudán, každý sa teší, že sa ráno zobudí a večer si má kde ľahnúť. V Kongu sa ľudia možno cítia čiastočne bezpečnejšie a aj na ministerstvách sú už ľudia so skúsenosťami, s ktorými sa dá komunikovať.

Ako sa vedenie humanitárnej organizácie MAGNA rozhoduje, kde budú jej zdravotníci pôsobiť o niekoľko mesiacov, o rok či o dva? Od čoho to závisí?

Venujeme sa predovšetkým našej expertíze, teda reprodukčnému zdraviu, materskej starostlivosti a podvýžive. Momentálne sú z tohto pohľadu na tom krajiny ako Južný Sudán, Sýria a Kongo naozaj veľmi zle. Pracujeme aj v irackom Kurdistane či Mosule a už čoskoro by sme sa chceli dostať do Jemenu.

Váš život je do veľkej miery ovplyvnený tým, čomu sa aj s manželom, zakladateľom a riaditeľom organizácie MAGNA Martinom Bandžákom, venujete. Cestujú s vami do krízových oblastí aj vaše dcéry?

Do nebezpečných oblastí určite nie. Na somálskej hranici bola staršia, dnes desaťročná dcéra s nami, ale samozrejme že nechodila do rizikových oblastí. Teraz, keď už obe dcéry podrástli a chodia v Kambodži do školy, je to pre nás veľká výzva. Našťastie mi pomáha moja mama a dievčatá sú šikovné, preto ich učiteľky púšťajú zo školy a môžu sa vždy zapojiť do vyučovania v inej krajine, ako napríklad pred časom v libanonskom Bejrúte.

Aký majú vaše dcéry vzťah k chorým či zraneným deťom, ktorým práve pomáhate?

Staršia dcéra dokázala od detí zo Sýrie získať lámavou angličtinou, francúzštinou či slovenčinou také informácie, aké nemali ani naši terapeuti, ktorí komunikovali v arabčine. Stále hovorím, že deti majú v sebe niečo magické. Sú veľmi vnímavé, majú úžasnú mieru empatie, ktorú dospelí často potlačujú. Dcéra bola so mnou aj na Filipínach a po tajfúne Yolanda v rámci psychologickej pomoci dokázala ľudí naladiť tak, že sa s nami ľahšie podelili so svojimi starosťami a problémami. Keď mala staršia dcéra tri roky, videla na ulici hladné deti, dala im sama od seba svoje jedlo a robí to dodnes. Snažím sa, aby moje dcéry videli, že nemáme robiť rozdiely a pomoc má byť automatická. Nemáme sa pýtať.

Vy sa však pravidelne vraciate na Slovensko, kde by mnohí vrcholoví politici, tak ako aj lídri v susedných krajinách, pomoc núdznym, napríklad utečencom, iba podmieňovali. To je presný opak toho, čo robíte vy. Ako sa s tým vyrovnávate?

Celý život sa učím nemať žiadne očakávania, lebo tie vedú k strate ilúzií a sklamaniu. Človek by predpokladal, že vo vzdelanej Európe nemáme otras mozgu a pamätáme si, čo sa kedysi stalo nám a ako sme museli migrovať. Už sa však potvrdilo, že strácame pamäť a asi sa máme veľmi dobre, keď sa nechávame opiť dezinformáciami a nevidíme ľudí, ktorí utekajú pred vojnou, smrťou či hladom. Kde berieme právo povedať, že niekam nemôžu prísť? Nepopierateľne musia fungovať pravidlá a ochrana. Nie som za anarchiu ani za to, aby si každý robil, čo chce a chodil, kam chce. Snažím sa však nestratiť pochopenie pre obe strany. Rozumiem, prečo sa ľudia boja niektorých vecí. Ale ten strach nás nesmie ovládnuť, lebo to je to jediné, čo nás zväzuje a vedie k zlým rozhodnutiam. Ak by sme sa zbavili strachu, mali by sme väčšie pochopenie pre tých druhých.

Čo môže urobiť jednotlivec, aby to zmenil? Ako môže pomôcť?

Musí sa prestať báť a vedieť sa pozrieť na veci aj bez pocitu vlastného ohrozenia. A aj bez svojho veľkého ega, ktoré ho vedie k tomu, že nevie, prečo by mal pomáhať. No predsa preto, lebo pomoc druhému je najväčší dar sebe.

Denisa Augustínová (1977) – je spoluzakladateľkou a riaditeľkou operačnej sekcie slovenskej humanitárnej organizácie MAGNA. Narodila v Bratislave, kde vyštudovala sociálnu prácu. V roku 2001 spolu so svojím terajším manželom, fotografom Martinom Bandžákom, založila humanitárnu organizáciu a odvtedy stojí pri implementácii väčšiny jej misií vo svete. Väčšinu roka pôsobí v Kambodži, kde MAGNA realizuje projekty zamerané na HIV/AIDS a podvýživu a odkiaľ koordinuje aktivity svete. Je matkou dvoch dcér.

Autor: Matúš Dávid

Zdroj: .týždeň.sk