Medzi utečencami v Libanone: Deti, ktoré čakajú na mier

Ku kampani, ktorú na pomoc deťom v konfliktných regiónoch pripravila humanitárna organizácia MAGNA, dnes zverejňujeme fotografie Martina Bandžáka a reportáž Maroša Hečka z Libanonu.

Scenárista a hudobník Maroš Hečko vycestoval do Libanonu za Martinom Bandžákom, fotografom a spoluzakladateľom humanitárnej organizácie MAGNA, ktorá lieči deti a ich rodiny v krízových oblastiach. Martin Bandžák urobil niekoľko fotografických cyklov v Južnom Sudáne, v Kongu, na Haiti, v Nikarague, v Iraku či v Kambodži a pripravuje ich knižné vydanie. Najnovšie k nim pribudli fotky z Libanonu. Reportáž Maroša Hečka vznikla pri príležitosti Svetového dňa utečencov (20. jún), podobne ako kampaň MAGNA pod názvom Moje dieťa. Všetky portréty detí sú stránke www.tojemojedieta.sk.

Náš šofér Ali je moslim. Pred dvoma rokmi sa stal kresťanom, aby vyhovel rodine svojej priateľky. Keď konvertoval, rodina ho vypudila a priateľka sa zasnúbila so skutočným kresťanom. Teraz je na tom tak, že ramadán mu je vzdialený, ale v mnohých činnostiach a premýšľaní je stále moslimom. Túži si založiť vlastnú dedinu na úpätí pohoria Libanon, kde bude mať veľký dom a niekoľko žien. Správanie patriarchu však u neho absentuje, je ku každému milý, aj vojakom s mramorovými tvárami sa dokáže prihovoriť spôsobom, že ich rozosmeje.

Ali spolu s Mohamedom, doktorom našej štvorčlennej výpravy, vedia o všetkých utečeneckých táboroch v okolí, a tak ich jeden po druhom objavujeme, rozprávame sa so staršinami a robíme si obraz o tom, ako žijú. Niektorí sú v Libanone už pár rokov. Ťažké podmienky v stanoch, ktoré majú prenajaté za 30 dolárov na mesiac, si kompenzujú pokojným sedením v tieni pri horúcom sladkom čaji. Vidia, ako sa správam k deťom, a za to ma ponúknu, aby som si k nim prisadol, hoci ani jeden z nich neovláda inú reč ako arabčinu. Napriek tomu, že nič nemajú, vedia sa so mnou rozdeliť aj o to posledné.

Tehlový dom a čipsy

Ali mi rozpráva o staršinoch jednotlivých táborov. Jeden z nich, Ahmed, má dom z tehiel, s oknami, odsúvacími dverami a dokonca aj s klimatizáciou. Veľký televízor zavesený na jednej stene hovorí o tom, že jeho rodina pravdepodobne núdzou netrpí. Ali zistí od ľudí, že prídely vody a jedla od humanitárnych organizácií prerozdeľuje ostatným členom komunity za peniaze. Namiesto toho, aby všetko delil rovnomerne, necháva si značnú časť pomoci pre seba a to, čo neskonzumuje sám, predáva.

Pomoc Magna
Zdravotnú starostlivosť deťom, ktoré čakajú na mier v Sýrii, v Libanone či v Iraku, poskytuje humanitárna organizácia MAGNA. Ľudia môžu pomôcť zaslaním SMS v hodnote 5 EUR na 836, príspevkom online alebo na číslo zbierkového účtu v tvare iban SK 58 11 000 000 00 2943 00 4292. Pravidelným darcom (3 eurá mesačne) sa môžete stať zaslaním SMS v tvare MAGNA na číslo 806.

Trpia mu to, lebo vedia, že má za sebou ľudí z Hizballáhu. Chodia za ním pravidelne a zavretí v jeho dome sa bavia o obchodoch. Ahmed posiela svojich ľudí pracovať na polia. Hrdlačia na farmách vlastne za to, čo zinkasuje Ahmed. Ak sa niekto postaví proti, vylúči ich z komunity. Zatiaľ sa nechali exkomunikovať iba tri rodiny. Ostatní si na to netrúfli. V tichosti tolerujú jeho moc, nikto sa voči ničomu nepostaví. Ahmed vlastní aj obchod z bočnej strany svojho domu. Je zabezpečený železnou závorou a zámkou. Dá ju dolu, keď ho poprosím o vodu.

V obchode vedľa regálu je nápis: Cigarety a kurčatá sa platia okamžite, ostatné môžete platiť neskôr. Čipsy zaberajú v obchode najväčšiu plochu. Sú vystavené aj na uliciach vo všetkých mestách a dedinách. V Afrike alebo v Kambodži zúfalé matky napájajú svoje deti cukrovou vodou. Deťom sa zo sladkej vody nafúknu brušká a majú ich ako lopty nastoknuté na tenkých nohách.

Nie sú síce nasýtené, ale matky im nápojom zaženú myšlienky na hlad. V tejto zemepisnej šírke využívajú matky z chudobných pomerov na zahnanie hladu svojich detí lupienky. Stretávame sa s tým na každom rohu. Dieťa je opreté o dvere alebo stojí pri ceste v prachu, drží vrecko s praženými zemiakmi rozličnej značky a pojedá túto nevýživnú a lacnú náhradu normálneho jedla.

Hašiš za pásom

Cestujeme po severe krajiny. Dostávame sa do najúrodnejšieho údolia Beqqa, v ktorom sa nachádza vo výške asi tisícpäťsto metrov nad morom dedina Yammoune. Chlad, ktorý sála zo zeme, horúce slnko a dostatok vody sú ideálne na pestovanie kvalitného kanabisu. Vyrába sa z neho hašiš, ktorý tunajší ľudia považujú za najlepší na svete. V auguste za jeden jediný mesiac úroda vyrastie a dozreje. V septembri je zber a jeseň už je v znamení novej úrody, ktorá sa dostáva po stovkách kilogramov do Bejrútu.

Za tabličku takejto čokolády tam zaplatí užívateľ päťdesiat dolárov. V Baalbeku je to isté množstvo za päť dolárov, dokonca v nezriedenej kvalite. Celá produkcia hašišu, ale aj distribúcia do Európy a okolitých krajín, je pod kontrolou Hizballáhu. Najímajú si Sýrčanov na práce na poli a neskôr ich neplnoleté deti na prenos veľkých množstiev do Bejrútu. Kilové balíky im obtáčajú igelitom okolo pásu a jeden alebo dvaja dohliadači, ktorých mená deti ani nepoznajú, zabezpečujú, aby všetko dorazilo tam, kam má. Ak deti chytí polícia alebo armáda, dohliadač zmizne.

Gangy sa deťmi iba istia. Vedia, že neplnoletí do väznice nepôjdu. Policajti alebo vojaci im vezmú materiál a sami si ho predajú na čiernom trhu. Ali mi povedal, že parlament sa už nejaký čas snaží zaviesť zákon, v ktorom by roľníci celú úrodu mali odpredať štátnej správe, ktorá bude spracovanie a predaj kontrolovať cez sieť lekární, ale zatiaľ to funguje po starom.

Utečenecké tábory sú rozličných veľkostí. V menších žije sto až päťsto ľudí, ale v niektorých až tridsaťtisíc. Zlé ekonomické podmienky a hlavne to, že nemajú z čoho platiť lekársku starostlivosť, rodiny núti, aby nechali svoje deti distribuovať drogy. Mnohí to skúšajú na vlastnú päsť aj vo väčších mestách, ale nakoniec buď nútia deti žobrať, alebo ich ponúkajú na sex za jedlo a trocha peňazí.

Peace Centre

Nulová hygiena spôsobuje, že deti vidím obletované rojom múch. Sadajú im na ústa, lezú do uší a nosných dierok, majú ich všade.

Prichádzame na kraj Hermelu, odkiaľ dovidíme až do prvej dediny v Sýrii. Tu sa ukáže, že nie všetci staršinovia rozmýšľajú ziskuchtivo ako Ahmed. Všetko, čo dostávajú od štátu, poctivo rozdeľujú. Deťom je vyčlenený veľký stan, viac ako dvesto metrov štvorcových, v ktorom je škola. Stan nazvali Peace Centre, a deti urobili farebný pútač nad dvere a veľké písmená vyfarbili farbičkami.

Vnútri sa tri ženy pokúšajú deti zabaviť a niečo ich naučiť. Detí je asi dvadsať. Zapojím sa do procesu. Kreslím deťom obrázky, modelujeme z plastelíny autíčka a deti sa nápadom, ktoré prinášam, tešia, všetko nové ich zaujíma, počítame po anglicky a o pár minút vie každé z nich ukazovať na prstoch čísla a správne ich pomenovať.

Chodia za mnou jedno po druhom, aby som im čítal, čo majú na svojich tričkách. Dojímavé je ich zistenie, čo nosia na prsiach za slogany. Ali im to všetko prekladá do arabčiny. Viaceré deti však nerozprávajú. Vyzerajú na sedem možno osem rokov, ale vydávajú iba nezrozumiteľné zvuky, ktoré na mňa pôsobia znepokojujúco.

Útek

Niektoré rodiny mali šťastie v nešťastí. Zafirovi sa podarilo uchrániť svoje deti a previesť ich z okupovaného Homsu do Baalbeku. Jeho dcéra Nasma mala štyri roky, keď do mesta vtrhli príslušníci ISIS a vyplienili celú ich štvrť. Besnenie nemalo konca, ISIS popravoval nevinných ľudí najkrutejšími spôsobmi. Mačetami odsekávali hlavy všetkým, ktorí sa im nepáčili, alebo ktorí sa hlásili ku kresťanskej viere.

Otec sa skryl s deťmi na mieste, kde ich vojaci neobjavili. Boli to pre nich dva najdlhšie dni v živote. Bez jedla a s minimom vody čakali, kým vojsko z vyplieneného mesta odíde. Keď nakoniec z úkrytu vyšli, na uliciach ležali telá bez hláv, ktoré im vojaci poodsekávali. Dokonca si urobili futbalové bránky na námestí a kopali do hláv ako do lopty.

Zafir s Nasmou a ďalšími narážali počas úteku na mŕtve telá. Deti sa túlili k otcovi a malá Nasma ho objímala drobnými ručičkami okolo krku a nechcela sa ho pustiť ani ďaleko za mestom, keď už mohli kráčať a nie sa krčiť popri ceste. Nakoniec sa mu deti podarilo vyviesť cez platených prevádzačov zo Sýrie. Bol presvedčený, že ich zachránil. Deti boli pokojné a v Baalbeku ich prichýlil bohatý človek, pán Aysun so svojou manželkou. Stal sa zázrak. Ešte pred pár dňami boli v epicentre šialenstva a zrazu mali štedré privítanie plné lásky a pochopenia.

Džihád srdca

Dom, v ktorom teraz Nasma žije, je luxusná viacposchodová vila na kopci. Zo záhrady s rozkvitnutými kvetmi vidno celý Baalbek v údolí a zasnežené hory Libanonu v diaľke. Od pána Aysuna dostala sýrska rodina ubytovanie. Ponúkol im celé prízemie s tým, že Zafir sa má starať o dom a záhradu. Lenže Nasme sa v tomto malom raji, pokoji bez áut, streľby a kriku, vrátili obrazy zo Sýrie, keď prvýkrát uvidela šťastné deti majiteľa domu. Najprv jej vypadali všetky vlasy, obočie a mihalnice, stratila reč, dostávala jeden panický atak za druhým, stále plakala a trpela insomniou.

Zafir s pomocou pána Aysuna vyhľadali lekárov, ktorí dieťaťu nasadili silné antidepresíva. Nepomohlo ani to. Dieťa celé mesiace nespalo a nedokázali ju zbaviť návalov tiesne a skľúčenosti. Až pred pol rokom začala Nasma chodiť k psychologičke, ku ktorej sa už sama pýta. Dnes má šesť rokov, a aj po dvoch rokoch v zázračnom dome na kopci sa stále skrýva za otcom. Túli sa k nemu, zatvára pred nami oči, občas jej vypadne niekoľko sĺz.

„Už sa niekedy aj usmeje,“ povedal nám šťastný otec, ale maniodepresívne stavy zatiaľ neodišli. Nevrátila sa jej ani reč, ani chuť hrať sa s ostatnými deťmi na dvore vily. Sedí v kúte pod verandou a niečo si pre seba šomre. Kto vie čo, a v akej reči. Nevie to ani jej vlastný otec.

Džihád srdca má iný význam ako džihád meča, ktorý je tak často skloňovaný v západných médiách ako svätá vojna. Tento pojem dokonca islam nepozná, bol mu umelo priradený. Džihád srdcom, slovom a rukou sú pre pravoverného moslima dôležitejšími pojmami ako meč a vojna. A tak to platí aj v rodine pána Aysuna. Prichýlili Zafirovu rodinu, a majú obrovskú trpezlivosť ponúknuť Nasreme toľko pokoja a ochrany, koľko bude potrebovať.

Oči. Tie drobné tmavé oči na mňa uprene pozerajú aj v noci, keď v hoteli zavládne úplné ticho a ja si naivne myslím, že v sne ich nahradí niečo iné.

Autor textu: Maroš Hečko
Autor fotografií: Martin Bandžák