Sophie Demay: „Keď je ohrozená čo i len malá časť sveta, je ohrozený celý svet.“

Každý rok si 19. augusta pripomíname Svetový humanitárny deň. Vzdávame tak hold všetkým humanitárnym pracovníkom, ktorí nasadzujú svoje životy a snažia sa o to, aby ľudia v krízových oblastiach, konfliktoch a katastrofách dostali pomoc a podporu. Vo svete je v súčasnosti viac ako 130 miliónov ľudí, ktorí potrebujú humanitárnu pomoc aby prežili. 

MAGNA so svojimi humanitárnymi projektami za posledných 15 rokov pomáhala vi všetkých veľkých humanitárnych krízach, predovšetkým v oblasti zdravotníckej starostlivosti. V teréne má vyše 500 pracovníkov. Jednou z nich je Sophie Demay. Narodila sa vo Francúzsku a v humanitárnych službách pôsobí už 18 rokov. Prešla cez 3 kontinenty a v súčasnosti koordinuje MAGNA misiu v Demokratickej republike Kongo.

Pamätáš si ešte, kedy a prečo si sa rozhodla pracovať ako humanitárny pracovník? Vo Francúzsku som pracovala v sociálnej sfére a po 15 rokoch som začala hľadať novú výzvu. Priťahoval ma pocit a vlastne je to to, čo ma na mojej práci dodnes napĺňa – patriť k skupine, ktorá sa aktívne podieľa na zlepšovaní životných podmienok ľudí v ohrozených oblastiach sveta.

Ktoré tri humanitárne problémy vnímaš, z globálneho hľadiska, ako najväčšie? Čo ovplyvňuje výber misie, na ktorej sa zúčastníš?
Ak mám menovať tri : Sexuálne a rodové násilie (SGBV), zásoby pitnej vody, nedostatok primárnej zdravotníckej pomoci. Preto som na MAGNA misii v DR Kongo. Realizujeme tu dva projekty SGBV, nutričný program, ktorý beží v 22 zdravotných centrách a tento rok sme rozbehli nový projekt na podporu zdravia matiek a detí. Stotožňujem sa s MAGNA princípmi, ako humanitárna organizácia má MAGNA s terénom dlhodobé skúsenosti vo viacerých krajinách a kladie dôraz na začlenenie lokálnych ľudí a národných inštitúcií do medicínskych programov. Vedie to k dlhodobej udržateľnosti a nadväznosti projektov. Verím tomu, že toto je cesta ako zlepšiť životy ľudí v ohrozených komunitách v dlhodobom horizonte.

Ako vnímaš potrebu humanitárnej pomoci vo svete?
V dnešnej dobe sme všetci prepojení. Každé opatrenie, prijaté kdekoľvek na svete, ovplyvňuje nielen komunitu, na ktorú má priamy dopad, ale aj celú spoločnosť – skupiny, ktoré sú na seba nejakým spôsobom naviazané. Ak je v ohrození jedna časť sveta, je v ohrození celý svet. Okrem toho, humanitárna pomoc je určitý druh prerozdeľovania medzi bohatou a chudobnou časťou sveta. Z môjho veľmi subjektívneho pohľadu, nevedela by som sa pozrieť do zrkadla, keby som neprispievala aspoň tak malou časťou k zlepšeniu životov ľudí v núdzi.

Čo je na práci humanitárneho pracovníka najťažšie?
Pracujeme často v podmienkach, kde aj napriek tomu, že ľudia, inštitúcie a organizácie majú vlastné problémy musia kooperovať. Tu aj na prvý pohľad jednoduchá úloha vyžaduje veľa úsilia.

Je možné brať prácu humanitárneho pracovníka ako celoživotnú kariéru?
Určite áno, ale je to náročné. Pred pár rokmi som mala pocit, že musím na nejaký čas uniknúť. V tej dobe sa mi na určitý čas podarilo zamestnať v inom obore, načerpať silu a motiváciu pre ďalšiu prácu. Táto práca je náročná aj v osobnej rovine. Častá zmena krajín a pohotovosť 24/7 ovplyvňujú aj osobný život.

Ako prijímajú tvoju prácu priatelia a rodina?
S priateľmi som v kontakte, ale osobné stretnutia sa nám daria, v tom lepšom prípade, tak raz do roka a moja rodina sa už naučila, že chýbam na všetkých rodinných stretnutiach. Mala som ale šťastie a pred pár rokmi som stretla muža, ktorý tiež pracoval v rozvojových krajinách. Teraz je to už 6 rokov, čo sme manželia J Pred ním akýkoľvek pokus o vzťah nedopadol dobre.

Aké boli začiatky v teréne?
Hneď na začiatku môjho pôsobenia v humanitárnej sfére som musela, v sahrawskom utečeneckom tábore, čeliť nespokojným prijímateľom pomoci. Vtedy som to vnímala ako veľmi neférové, pretože som zo seba dávala maximum, aby sa ich situácia zlepšila, oni ani nepostrehli rozdiel. Pamätám si, ako som šla 2 hodiny púšťou, aby som si vyčistila hlavu. Dnes tomu rozumiem omnoho lepšie, takéto situácie zvládam s oveľa väčším pokojom. Je to súčasť mojej práce.

Kedy považuješ svoju prácu za zmysluplnú?
Keď sa ľudia, ktorí našu pomoc prijímajú, časom naučia nájsť vlastnú cestu, ako daným problémom čeliť. Vtedy vidím, že naša práca má zmysel.