Môj prvý mesiac v Kambodži

Nad strachom alebo obavami ani nemám kedy uvažovať. Kolegyňa Andrea si ma okamžite berie do pracovnej parády a ja ako spolujazdec vyrážam na návštevu jedného zo zdravotníckych zariadení, v ktorých prevádzkujeme PMTCT program, do nemocnice v Takhmao. Kŕčovite zvieram Andreu a na zadnom sedadle motorky premýšľam, či v miestnej premávke vôbec prežijem moju prvú cestu do Takhmao. V nemocnici sa stretávam s realitou zdravotníctva v Kambodži. Zdravotnícke zariadenie je často vo veľmi zlom stave, chýbajú základné prístroje alebo personál, ktorý by ich vedel obsluhovať. Hospitalizované deti prebývajú v nemocnici so svojimi matkami, keďže by sa nemal o ne kto postarať a obchod s deťmi nie je v Kambodži tiež výnimkou. Stretávam sa s niektorými z našich pacientiek, ktoré do Takhmao chodia so svojimi deťmi na pravidelné prehliadky. 98% detí, ktoré prejdú MAGNA PMTCT programom, ho ukončia so statusom HIV- vďaka liečbe, asistovanému pôrodu, náhradnej strave a pravidelným lekárskym prehliadkam tehotnej matky a dieťaťa. Pevne dúfam, že deti, ktoré som stretla budú patriť k tým  98%…

Ďalší deň ma čaká hodina pre matky s šesťmesačnými bábätkami, ktorá sa raz mesačne koná na klinike, ktorú prevádzkujeme pre potreby PMTCT programu ako aj pre potreby starostlivosti o HIV+ deti v programe Nádej na lepší život. Mamičky sa na nej učia pripravovať kambodžskú doplnkovú stravu pre bábätka, keďže bežná mamička si nemôže dovoliť kupovať detské výživy a ich dostupnosť je obmedzená. Kaša sa volá bobor a ja mám z tejto jazykovej náhody úsmev na tvári. Bobor bobra samozrejme neobsahuje a deti ho s chuťou jedia, pretože obsahuje látky potrebné pre ich zdravý rast. Keď vidím všetky tie spokojné mamičky a ich deti, opäť sa utvrdzujem v tom, že táto práca má zmysel. Ani neviem ako, jedno z detí sa ocitá v mojom náručí. Našťastie neskončím ocikaná, ako sa to v minulosti stávalo, pretože Andrea zaviedla povinne plienku pre deti zúčastňujúce sa hodiny. Ani taká samozrejmosť ako plienka totiž tu samozrejmosťou nie je. S úsmevom na tvári sa vraciam do kancelárie a pokračujem v preberaní agendy, keďže táto práca zahŕňa aj veľké množstvo reportingu a monitoringu.
Priebežne sa zoznamujem s kolegami z ostatných programov, ale najmä so sestričkami pracujúcimi v PMTCT programe. Momentálne je ich už päť a jedna hlavná sestra a spolu majú na starosť sledovanie tehotných žien zapojených v našom programe a najmä detí, zaistenie ich pravidelných zdravotných kontrol, očkovaní, liečby. Keďže všetky sestričky sú lokálne zamestnankyne, umožňuje to lepší kontakt so ženami zapojenými v našom programe. Tak, či onak, trvá mi pár dní, kým si privyknem na angličtinu v podaní khmérskych zamestnancov a kým ja moju angličtinu prispôsobím miestnym pomerom. Jednou zo základných náplní práce sestričiek je Home Based Care, tj. pravidelné návštevy žien a detí zapojených v PMTCT v ich domovoch. Sadám teda na zadné sedadlo motorky jednej zo setričiek a vyrážam do neznámych končín, na kambodžský vidiek. Po hodine a pol na motorke a nespočetnom množstve ‘smrtí v očiach‘ z miestnej premávky sa ocitám v dedinskom domčeku bez tečúcej vody, so sliepkami pobehujúcimi okolo, vychudnutou kravou priviazanou o plot. Toto je realita života obyčajného Kambodžana a je šokujúca. Chudoba je všadeprítomná, ale všetci sa na mňa aj tak veľmi pekne usmievajú. O pár minút sa už na mňa usmievajú aj susedia z okolitých domčekov, biela noha sem až tak často nezavíta a tak sa stávam atrakciou v krajine, v ktorej sa nachádzam len pár dní a je pre mňa ešte niečím novým a neobjaveným. Spolu so sestričkou skontrolujeme hygienu, prípravu náhradného mlieka a zdravotný stav bábätka a vydávame sa na cestu späť do mesta spokojné, že bábätko je zdravé a matka sa oňho stará tak, ako sa naučila, napriek veľmi ťažkým podmienkam.
Nasledujúci týždeň sa nesie v duchu pravidelných mesačných stretnutí v každom zdravotníckom zariadení, v ktorom prevádzkujeme PMTCT program. Márne sa snažím zapamätať si cestu do každého z nich zo sedadla spolujazdca, všetky cesty sa mi zlievajú do jednej a ja premýšľam, ako sa na tieto stretnutia dostanem o mesiac. Všetky zariadenia pracujú v podmienkach, ktoré sú v porovnaní s rozvinutými krajinami absolútne neuveriteľné. V negatívnom zmysle spĺňajú moje očakávania a nezávidím ani jednej z čerstvých mamičiek, že museli rodiť práve tu. Vďaka PMTCT sa však podmienky v týchto zariadeniach zlepšujú, stúpa úroveň poskytovaných služieb, keďže súčasťou programu je aj nákup nového zdravotníckeho zariadenia a rekonštrukcie. Rovnako je veľmi pozitívne vidieť snahu a vôľu zo strany zamestnancov, aj keď práca s nimi nie je vždy ľahká a ideálna.
Mesiac je zrazu na konci a ďalší týždeň si už plánujem sama. Opäť ma čakajú každomesačné stretnutia v zdravotníckych zariadeniach. Ďalší týždeň hodina pre budúce mamičky a potom hodina pre mamičky s šesťmesačnými deťmi. Opäť musím navštíviť Takhmao. Asi poprosím kolegu Romaina a vedľa neho absolvujem moju prvú samostatnú cestu na motorke do nemocnice… Mesiac v PMTCT programe ubehol naozaj rýchlo. Mesiac, ktorý sa nemeria na hodiny, dni a týždne, ale na na deti končiace program so statusom HIV-, novonarodené bábätká a ženy, ktoré sa zapojili do PMTCT programu a dali tak svojmu nenarodenému dieťaťu šancu začať žiť život so statusom HIV-.

Katarína Chebeňová pracuje v Magna Deti v Núdzi v Kambodži ako PMTCT field coordinator od novembra 2008.