Deň v živote MAGNA dobrovoľníka v Kambodži

5.00 – Zobudená vďaka kohútovi pod mojím oknom – umývam si zuby. Je čas zobudiť deti, všetkých 22 detí v Dome nádeje Takhmao. Umyté, zuby vyčistené, a oblečené o 5.30. Umývanie zubov sa dnes ráno zmenilo na boj: O niečo staršie deti nemajú v týchto dňoch chuť umývať si zuby samy, takže to musím za nich urobiť ja. A tie mladšie to priam nenávidia. A ja doslova bojujem so slzami a krikom, aby som to dotiahla k perlovej bielej… Eang ma dnes dokonca štípal a škriabal, len aby som prestala. Zo spôsobu, akým reagoval, by ste usúdili, že ich mučím. 

5.30 – Už je príliš neskoro na to, aby som si dala sprchu: Deti minuli všetku vodu. Opäť. Zatiaľ je to typické pondelňajšie ráno. 

6.00 – Čas na lieky, deti sa stavajú do radu. S prehĺtaním tabletiek nie sú v tejto domácnosti žiadne problémy – na rozdiel od mnohých detí na západe, ktoré poznám. Potom rovno k raňajkám pozostávajúcim z varenej ryže a smaženej ryby – mňam! S piatimi bábätkami a štyrmi opatrovateľmi pomáham nakŕmiť ďalšie dieťa – ryžu a rybu rozdrvím vo vode. Ale Rachana papá aj tak veľmi pomaly. Tak sme s opatrovateľmi vymysleli trik so striedaním sústa ryže s hltom vody – ide to oveľa rýchlejšie. 

6.30 – Dostávam sa k svojim raňajkám. A po vytrvalej konzumácii ryže a rybacích hláv počas prvých šiestich mesiacov si teraz dychtivo vychutnávam cereálie s mliekom (čo je jedlo, na ktoré sa ostatní opatrovatelia dívajú so znechutením). 

Potom prichádza česanie a zapletanie vrkočov. A predovšetkým úprava Srey Da. Nedávno si dala oholiť hlavu kvôli ťažkej dermatitíde. A teraz má krátke kadere, ktoré zväzujem do maličkých chumáčikov na vrchu jej hlavy. 

7.00 – Staršie deti odchádzajú do miestnej štátnej školy. Všetky oblečené vo svojich bielych košeliach a tmavomodrých nohaviciach a sukniach. Vyzerajú rozkošne s tými svojimi obrovskými taškami. Toto ráno som si všimla Srey Noch, že si nerozčesala vlasy. Takže to idem urobiť a – zistím, že si ostrihala ofinu. Je úplne krátka, skoro na ježka. Typické 9-ročné dieťa, ktoré sa zahralo na kaderníčku. 

Idem si obuť topánky, aby som už vyrazila, všímam si, že nikde nie sú. Zdá sa, že Sopharinth, naše 15-ročné dievča, si ich zasa obula do školy – fakt jej potrebujem kúpiť nejaké nové. 

Predškoláci a ja si sadáme do tuk-tuku a ideme do vychovávateľského centra Magna. Polhodinová cesta, počas ktorej podplácam deti zemiakovými lupienkami, aby sedeli a nič   nehádzali do ľudí, ktorí okolo nás prechádzajú na motorkách. Lenže včera pršalo a cesta na kliniku je oficiálne najhoršou cestou v Kambodži – s množstvom dier. A táto cesta je teraz zaplavená, ale aj tak ideme ďalej. Samozrejme, zapadneme do bahna a musím sa zapojiť nielen ja, ale aj traja ďalší okolidúci, aby sme náš tuk-tuk dostali znova na cestu. 

8.00 – Začína sa škola, kmérski učitelia si zbierajú deti na vyučovanie. A predškolákov sa snažia donútiť sedieť na rozhoži. Vyžiada si to najmenej 10 – 15 minút. Najmä keď sa Pow (najtvrdohlavejšie  trojročné dieťa, aké ste kedy stretli) rozhodne, že dnes nechce ísť do školy. Takže 100 rielov (láskavosť učiteľa predškolákov) a Pow šťastlivo sedí vnútri a učí sa kmérsku abecedu. 
Pre mňa je to čas na aktualizáciu záznamov, plánovanie lekcií písania a opravovania domácich úloh. Plus plánovanie umeleckých a remeselníckych aktivít pre obe skupiny, keď budú koncom týždňa doma. 

10.00 – Deti, ktoré sú v domácej starostlivosti, aj tie zo školy Samsam Kosal učím tretí stupeň angličtiny. Jedna z mojich najšikovejších tried. Po tradičnom: 
“Hello, how are you?”
“Hello, I’m fine thank you, and you?”
“I’m very well, good morning class”
“Good morning teacher Lauren”

A potom po rýchlom kvíze “Ako sa voláš?”, “Koľko máš rokov”, “Aký je dnes deň?” začíname našu lekciu. Dnes pokračujeme s časťami tela. Dokonca sa učíme aj škôlkársku rýmovačku “Hlava, ramená, kolená, palce” a predvádzame ju ostatným deťom. Ešte rýchla hra na abecedu a už treba ísť domov. V Kambodži sa škola končí o 11.00. Je čas ísť na obed. Štátna škola pokračuje potom popoludní.  

11.00 – Všetci naskakujeme do tuk-tuku a zasa ideme po najhoršej ceste v Kambodži. Našťastie, hic vysušil cestu a už je iba prašná. Polhodinová cesta z kliniky naspäť do Takhmao a predškoláci sú už vyčerpaní. Mala by som ich udržať bdelých, inak mi v čase odpočinku dlho späť nebudú. Ale je to naozaj ťažké odolať ich unaveným tváram a okrem toho, nechcem mať do činenia so siedmimi deťmi, čo mi budú plakať celú cestu domov. Takže sedem detí zaspí, vďakabohu, zobrala som si knihu. 

11.30 – Čas obeda. Ryža a neidentifikovateľné mäso (najlepšie je radšej sa nepýtať) a ako dezert ovocie. A potom rovno čas zdriemnuť si. Dúfajme, že do jednej. Všetkých 22 detí a  opatrovateľov počas najhorúcejšej časti dňa pokojne spí, takže prichádza môj čas, aby som čo-to oprala. V našom dome máme práčku, ale tá veci akurát tak namočí. Nevyperie ich, takže som sa stala odborníčkou na ručné pranie. Dokážem dokonca odstrániť tie najodolnejšie škvrny, s ktorými sa stretávate často, keď žijete v dome plnom detí.  

13.00 – Vedela som, že oddych nepotrvá dlho – už sú hore. Bábätká dáme na nočníky, a zostatok sa vyzlieka. Dnes sa umývame na obed, takže namočím, namydlím a opláchnem 22 nahých detí. Ony sa zatiaľ pokúšajú ukradnúť mi hadicu. Ostatní opatrovatelia stoja pri nás, utierajú deti a obliekajú ich. Srey Mom, naše 18-mesačné dieťatko miluje vodu. A keď sa sprchovanie končí, začne plakať. Tak jej dám pohár vody, aby sa pohrala. Je šťastná a záchvat zlosti je zažehnaný. 

14.00 – Staršie deti idú na kliniku na svoje vyučovanie. Predškoláci zostávajú doma, čakajú na svojho učiteľa Kenga, ktorý prichádza na špeciálne hodiny. A ja idem s Vuthom k deťom v domácej opatere.  

Vystupujeme v oblasti Pochentong, neďaleko letiska. Nesúrodý zhluk domov, oblasť, kde čoskoro všetku pôdu vykúpia a vznikne tu niečo, čo vyzerá ako nové sídlo nejakého boháča. Tak sme po prvý raz pri dome Soka Norla – jeho otec je alkoholik, nedokáže svojmu synovi dávať lieky tak, ako treba a zároveň odmieta pripustiť, že on sám má HIV – ale Vutha ho dokázal presvedčiť, aby dovolil Magne, aby sa starala o jeho dieťa. DOT Pracovník navštevuje chlapcov dom každé ráno a večer, aby mu podal liek, ktorý potrebuje. Vutha starostlivo, aby nerozhneval otca, vysvetľuje, že musí zobudiť syna, keď prichádza DOT. Dúfam, že bude počúvať a pochopí, že jeho jediné dieťa ochorie, keď to neurobí.

Neďaleko žije Mol Chan Pich. So starším bratom (u mňa v treťom stupni angličtiny) a svojou mamou. Pichova mama predáva ovsenú kašu a rezance pred ich domom. Vonia to chutne a Vutha a ja si nevieme pomôcť, musíme sa zastaviť na rýchly snack – koniec-koncov, pre jej živobytie je to prínos. Rozhodne je to jedna z mojich obľúbených rodín. 

Voeung Khav a Talach – dvaja bratia, nie je medzi nimi veľký vekový rozdiel. To je párik! Vždy sa smejem, keď navštívime ich dom. Počúvame rozprávanie ich matky o ich darebáctvach a ich nezbednosti. Ale keď vidíte ten ich drzý úškľabok, neviete si pomôcť, len sa smejete. Sú z Vietnamu a v Kambodži žijú len 4 roky. Ale kmérčinou hovoria plynulo – nespoznali by ste, že nie sú odtiaľto. Ale niektorí z ich susedov áno a pýtajú sa, prečo ten sociálny pracovník a “Barang” navštevujú ich dom. Nie vždy nechávame lieky v ich dome – susedia, ktorí pchajú nos do všetkého, by im mohli život znepríjemniť oveľa viac. 

17.30 – som späť v Dome nádeje, aby som si dala grilovanú rybu so šalátom a ryžou. Jedno z mojich obľúbených jedál – je uvarené na tradičnom kambodžskom šporáku (nie je to bežný plynový šporák) a je to ako barbeque – mňam! Deti sa už najedli a teraz sa sprchujú, umývajú zuby a chystajú sa do postele. Sedíme všetci spolu ako rodina, aby sme si pozreli trochu kmérsku televíziu – obyčajne čínsku telenovelu dabovanú v kmérčine. Niektoré z detí dokončili svoje domáce úlohy a o pol siedmej je čas ísť spať. Bábätká a deti, ktoré sa v noci ešte pocikávajú, dostávajú plienky. Staršie deti idú ešte na extra lekciu angličtiny v miestnej súkromnej škole a vyučovanie majú do pol ôsmej. Takže tie nad 5 rokov majú extra hodinu so svojimi opatrovateľmi. 

Ukladanie do postieľok je zvyčajne jednoduché pre bábätká – keďže nevedia vyliezť z postele. Ale v prípade tých 2-4 ročných – to je hotová nočná mora. V kuse lezú z potele a do postele,  podliezajú sieťky proti moskytom, bijú sa medzi sebou, plačú a vrieskajú, keď ich ukladáte naspäť do postieľky. Je to vyčerpávajúce. Konečne je pokoj. Tie malé deti budú spať do rána, bábätká sa zobudia len vtedy, keď majú plnú plienku alebo chcú mliečko. 

Jas sa vrhám na pozreanie telky – Priateľov a podobne. Opatrovatelia sa pridávajú ku mne, hoci nerozumejú ani slovo. Radi sa učia o západnej kultúre prostredníctvom mojich DVD-čiek.

19.30 – decká sa vracajú zo školy, robím si s nimi domáce úlohy a mám extra matematickú výuku s Veasnom. Má 15 a v tomto roku má 9 skúšok, ale matematika mu nejde. Takže každý večer si s ním dám extra vyučko, aby som mu pomohla zlepšiť sa. 

20.30 – Dom spí. Pokračujem v pozeraní telky – možno do takej deviatej. Ale potom som už aj tak veľmi unavená. A toto je koniec ďalšieho typického 16-hodinového dňa v Dome nádeje.

Lauren Guyett bola v Kambodži a pomáhala nám jeden rok. Bude nám veľmi chýbať. Dúfame, že sa čoskoro vráti  Raz…