"Deti nie je možné oklamať," tvrdí detská lekárka onkológie Julka Horáková

MUDr. Julka Horáková, PhD., sa denne stretáva s deťmi a ich rodičmi na onkologickej klinike v Bratislave. Je primárkou transplantačnej jednotky kostnej drene DFNsP v Bratislave. Aktívne sa zapája ako odborná garantka do MAGNA medicínskych projektov. Na misii v Kambodži sa jej podarilo založiť detskú kliniku pre deti zasiahnuté epidémiou HIV/AIDS. Sme na ňu veľmi hrdí – v januári získala od prezidenta SR Andreja Kisku ocenenie Pribinov kríž II.triedy.

Ako si sa po prvý raz stretla s MAGNA?

Chodila som na intenzívny kurz angličtiny, kde som sa zoznámila s Martinom. Rozprával o misii v Kambodži. Diskutovali sme o záležitostiach týkajúcich sa mojej profesie detského lekára a možnej odbornej pomoci v ich práci. Napokon som si vzala dovolenku a tri týždne som strávila s Martinom, Denisou a tímom MAGNY v Kambodži.

Čo sa v roku 2004 dialo na misii v Kambodži?

V tom čase bol rozbehnutý  projekt vzdelávania v základnej škole, ambulantná starostlivosť o deti s dokázanou HIV pozitivitou a detský domček pre siroty a HIV pozitívne deti. Chodili sme po slumoch a založili ambulantný stacionár. Mnohých kolegov lekárov a zdravotné sestry som motivovala k aktívnej pomoci v Kambodži a v Afrike. Pri mojej druhej návšteve sa nám podarilo založiť detskú kliniku v rámci štátnej nemocnice. Vybavili sme zariadenie kliniky, intenzívne oddelenie a nábor zdravotných sestier a lekárov z Kambodže. Postupne sa práca zdravotnej pomoci v Kambodži rozšírila o nutričnú a sociálnu podporu. 

Spomínate si na prvé dojmy v teréne Kambodže? Aké to bolo?

Ako sa hovorí raz videné je viac ako stokrát čítané. Bolo veľmi ťažké vidieť ľudí na pokraji života a okraji spoločnosti, no najmä deti starajúce sa o tie menšie bez rodičov… Napriek tomu som nebola zhrozená či zdesená. Brala som Kambodžu takú, aká je. Je to svet, ktorému treba pomôcť. Nie ho prevychovať, ale ho akceptovať. V teréne som videla štruktúru, v akej medzinárodné humanitárne organizácie fungujú a pomáhajú. Veľmi som sa tešila, že práve  MAGNA bola a stále je riadne akceptovaná organizácia v medzinárodných  štruktúrach, ktorá  robí dobre meno našej  krajine. 

Ako vnímate rozvojovú pomoc?

Človek musí mať otvorené srdce a dušu. Je potrebné, aby rozvojová pomoc vychádzala z kultúry danej krajiny. Treba akceptovať miestnych ľudí takých, akí sú. Nesnažiť sa prevychovať na náš obraz, ale ukázať cestu. Je dôležité vzdelať miestnych ľudí, aby humanitárna pomoc mohla pokračovať bez vonkajšej asistencie.  Zmenila sa vám práca po návrate na Slovensko? Samozrejme. Prvého pol roka som z tejto cesty veľmi veľa čerpala. Potvrdila som si hodnoty života, ktoré som vyznávala už predtým. Videla som tam veľa biedy, pokory, ale aj šťastie. Na Slovensku má každý človek právo na zdravotnú starostlivosť zakotvenú v Ústave. Ak sa v Kambodži niekto narodí na okraji spoločnosti, v špine, v biede, či slume, je len malá šanca, že sa sa odtiaľ dostane bez pomocnej ruky zvonka.

Ako vnímate ocenenie od Andreja Kisku?

Bola som prekvapená. Vysoké štátne vyznamenanie beriem veľmi vážne a s pokorou. Vnímam ho ako vyznamenanie nielen mňa, ale celého tímu ľudí vo svojom okolí. Predovšetkým je to uznanie našich malých pacientov a ich statočných rodičov. Moje každodenné ocenenie vidím inde. V deťoch, v ich úprimnosti. Deti nie je možné oklamať. Podľa ich prejavu vieme či sme ocenenie dostali alebo nie.

Chceli by ste sa vrátiť do Kambodže?

Áno, môj sen je stretnúť tie deti, ktoré za ten čas, odkedy som ich nevidela,  vyrástli.  Chcem vidieť ako sa majú, či sa im podarilo zaradiť do života. Je dôležité poskytnúť nielen zdravotnú pomoc, ale aj sociálnu podporu, aby boli schopné postarať sa sami o seba a žiť vlastný život.