List z Juby

Posledné dni zmenili Jubu, najmladšie hlavné mesto na svete. Mladosť by malo byť obdobie optimizmu a nádeje. Do nedele 15. decembra taký bol obraz Juby – hlavného mesta Južného Sudánu, ktoré napriek špine a chudobe sa snažilo spamätať z ťažkej histórie, bolo plné života, vibrujúce mesto, kde žili priatelskí a usmievaví ľudia.

Avšak v nedeľu v priebehu pár minút sa uprostred noci všetko zmenilo. Okolo 2. hodiny ráno som dostala strašné správy od vystrašených priateľov, ktorí mi opisovali hororovú situáciu.

Pred pár tyždňami sa uskutočnil filmový festival na univerzite v Jube. Bol to krásny festival pod hviezdami. Dokonca aj pukance sa dali kúpiť. Strážnik, ktorý pušťal ľudí dnu sa stále usmieval a milo ma usadil pri dverách, tak aby som mohla počkať priateľov. Následne som sa včera dopočula, ze uprostred násilností, ktoré zavládli v posledných týždňoch v Južnom Sudáne, ten istý strážnik z festivalu zabil niekoľko študentov na tej istej univerzite, kde sa konal festival.

Ale ľudia sú tak milí v Jube. Ako tá žena, ktorá sedí na rohu ulice, kde má MAGNA kanceláriu, ktorá kričí a máva, keď okolo nej človek prejde a ktorá sa začne smiať, lebo vie, že nerozumiete jej reči. Deti, ktoré za vami bežia, usmievajú sa a kričia  “Kawaja! Kawaja!” a ktoré, keď sa k Vám priblížia zmĺknu lebo nevedia čo viac povedať. Aj tá žena na trhovisku, ktorá Vás nahovára aby ste u nej kúpili ovocie. Vždy usmievaví strážnici, aj keď otvárajú bránu. Tínežerky, ktoré v školských uniformach idú do školy napriek tomu, že v Južnom Sudáne dievčatá skôr zomrú pri narodení ako sa dožijú vzdelania na strednej škole.

Do minulej nedele bola Juba neskutočným mestom, kde bolo príjemné sa pozrieť von oknom a pozorovať ľudí v uliciach. Dnes je všetko preč. Radosť nahradili najprv streľba a výbuchy a neskôr strašné ticho. Úsmevy sú preč a ulice sú prázdne. Nahradil ich strach. Ľudia prežívajú traumu a teror.

Po niekoľkých dňoch zahraniční pracovníci stáli v šóre na letisku v Jube. Každý mal so sebou 1 povolený kufor. Urobili to čo veľakrát trhá srdce: odišli z krajiny, kam prišli pomáhať ľuďom. Sú tí, ktorí majú peniaze, šťastie a ten správny cestovný doklad, ktorý im umožňuje odísť z krajiny. Letisko, ktoré je vždy dezorganizovaným miestom, sa zmenilo na masu ľudí v pohybe.

V stredu (2 dni po začatí konfliktu) sa MAGNA zmobilizovala a v týchto náročných riskantných podmienkach, zrealizovala odovzdanie zdravotníckeho humanitárneho materiálu, ktorý poskytla ako dar pre Juba Teaching Hospital, ktorý je preplnený ranenými. Je to jediná “normálna” nemocnica v krajine, ktorá momentálne funguje bez elektriky a vody, má nedostatok základného materiálu a my sme im pomohli darovaním obväzov, náplastí a iných základných zdravotníckych potrieb.

Po ceste tam sme stretli ženy, ktoré sa na noc ukryli s deťmi v buši. Vracali sa späť do tichého mesta. Jedno 10 ročné dievčatko, ktoré keď nás zbadalo v aute sa na nás od šťastia usmialo. Jej úsmev ma dojal k slzám. Napriek tomu, že po niekoľkých rokoch strávených v rôznych krajinách Afriky som sa stala “tvrdou ženou”.

Keď sme v MAGNA kancelárii nakladali materiál pre nemocnicu, všetci ľudia naokolo nám pomáhali.  Lucy, naša pracovníčka, ktorá vždy vyžaruje kľud povedala na našu aktivitu, že to je to najlepšie, čo môžeme teraz urobiť pre ľudí.

Ale, aby bolo jasné: momentálne nie je žiadna nádej. Južný Sudán sa budoval po desaťročiach vojny. Aj pred terajšími bojmi neexistovala žiadna infraštruktúra v Jube ani mimo nej.

V krajine žije veľa ľudí, ktorí nikdy nepoznali mier. V posledných dňoch zomrelo v Jube 500 ľudí, 800 je zranených a vyše 20.000 vysídlených. Nikto nevie aké sú čísla mimo hlavného mesta a každým dňom sa zvyšuje riziko zvyšenia počtu obetí.

Janet Ilott, MAGNA koordinátorka v Južnom Sudáne