Haiti: Mesiac po katastrofe

Už je to mesiac odvtedy čo Haiti zasiahlo ničivé zemetrasenie o sile 7 stupňov Richterovej stupnice (12. januára 2010). Pocit, ktorý zažijete pri vstupe do centra mesta Port-au-Prince je taký, ako keby sa to všetko udialo len pred niekoľkými minútami. Zničené, úplne zdevastované budovy, zdemolované autá. prázdne tiché ulice, prach a ruiny v strede toho čo pôvodne bolo fungujúce mesto…

Žiadna z reportáží a správ nevypovie ten skľučujúci pocit, ktorý človeka ovládne priamo na mieste. Atmosféra strachu, ktorá je všade naokolo. Celé centrum pôsobí ako v povojnovom stave, ako zbombardované územie. Pomaly si začínate uvedomovať akou silou bolo toto mesto a jeho ľudia zasiahnutí. Dnes na mieste, je len veľmi ťažké si predstaviť, ako toto mesto asi vyzeralo pred katastrofou, plné života a ruchu.

Dnes, mesiac po zemetrasení je všetko zatvorené. Haiťania si pripomínajú prvé mesiac od udalosti. Na námestí Champs de Mars pred zničeným prezidentským palácom prosia ľudia Boha o milosrdenstvo. Vláda nariadila trojdňový pôst. Z dialky to všetko vyzerá ako veľká oslava, z blízka je však za predstieranými úsmevmi, ktoré sú mimikované zo zvyšných síl, vidieť silné traumy, ktoré budú možno zahnané len dekádami plynúcich rokov.

Na tom istom mieste bol postavený obrovský stanový tábor pre ľudí, ktorých domy boli zničené. Tisíce ľudí, ktorí budú musieť začať svoje životy od nuly. Trvalo mi chvíľu aby som pochopil, čo vlastne títo ľudia v skutočnosti stratili. Stratili absolútne všetko. Stratili domy, členov svojej najbližšej rodiny, otcov, bratov, matky, synov, sestry, strýkov. Stratili priateľov. Veľa z nich stratilo svoje končatiny. Stratili svoju identitu, prácu, príjem. Stratili minulosť v podobe suvenírov, fotografií. Stratili plánovanú blízku či vzdialenejšiu budúcnosť. Stratili školu, do ktorej predtým chodili, a ktorá dnes už neexistuje. Stratili svoju minulosť. Žijú dnes v strede mesta, na mieste na ktorom sa pred katastrofou stretávali, na mieste kde oslavovali, kde sa prechádzali počas nedeľných popoludní.

Všetko, čo dnes majú sa zmestí do pár metrov priestoru získaného na postavenie tarpolínového príbytku, pre tých šťastnejších drevenných chatrčí s plechovou strechou. Niektorí sa ukrývajú pred ostrým slnkom a nočnými dažďami len pod premokajúcou tenkou plachtou. Veľa z nich však dnes žije na otvorenom nechránenom priestranstve. Jedna z organizácií nainštalovala v tábore vodu a postavila latríny… približne 5 latrín pre asi 100.000 ľudí. Nikto nevie koľko ľudí v tábore dnes žije a tento tábor na Champs de Mars je len jedným z množstva v meste či mimo mesta: St. Therese, Place St. Pierre, Gheskio a iné. Na niektorých miestach ľudia dostanú pitnú vodu, zväčša pravidelne, nie však dostatok. Realita okolo distribúcie jedla je však iná. Prvé chaotické distribúcie vyvolali množstvo násilia zo strany zúfalých a hladných ľudí. Distribúcia musela byť reorganizovaná, respektíve zorganizovaná. Dnes sa jedlo vydáva na základe lístkov distribuovaných políciou a výhradne distribuované ženám a matkám, potom ako muži okamžite s lístkami obchodovali, aby si mohli zaobstarať iný druh tovaru ako bolo jedlo pre rodinu.

Tieto lístky im umožňujú dostať sa aspoň k nejakému jedlu, zvyčajne len k ryži. Ale ani tento systém distribúcie nefunguje bezchybne a polícia sprostredkúva potravinové lístky na základe skrytých kritérií a tým pádom sa jedlo nie vždy dostane každému.

Keď sme tábor navštívili mali sme možnosť porozprávať sa s ľuďmi, ktorí tam našli útočisko. Chceli sme sa dozvedieť ako je dnes ich život organizovaný, porozumieť čo sa s nimi udialo od katastrofy. Je náročné nazrieť do vnútra, spýtať sa priame otázky ľudí v takejto situácii. Pri prvom okamžitom stretnutí sú tam úsmevy avšak srdce v zápätí sklame a pod povrchom a hlboko v očiach je zretelný strach, strach z toho čo sa udialo a strach z toho čo bude nasledovať. Keď nás vidia prichádzať, zúfalo prosia o prístrešok, vodu, jedlo… Nikto nevie čo sa udeje, ako sa majú zachovať, ako sa zachová vláda, čo im sprostredkuje, či vôbec niečo, čo bude nasledovať v blízkej ci vzdialenejšej budúcnosti. Niektorí rozprávajú o táboroch či vzdialenejších dedinách, kde ale títo ľudia svoj domov nájsť nechcú. Majú tiež strach, že budú musieť zostať v táboroch až do doby, kedy si budú schopní postaviť znova dom. Niektorí majú domy poškodené či narušené. Boja sa do nich vrátiť, boja sa ďalšieho zemetrasenia. Problémom dnes tiež je, že o pár týždňov začne obdobie monzúnových dažďov. Silné tropické dažde zničia provizórne prístrešky okamžite, prinesú so sebou množstvo chorôb a infekcií, nastane problém s hygienou a tiež sa spomalí proces uzdravovania pri ťažko zranených prípadoch. Už po pár menších nočných dažďoch sme mali možnosť sledovať zvýšený počet kašľov u detských i dospelých pacientov, v porovnaní s tým čo nastane takmer zanedbateľné množstvo prípadov.

V nemocnici, kde Magna pôsobí je dnes pomerne pokojne v porovnaní s obdobím z pred niekoľko týždňov, kedy bola nemocnica plná pacientov ležiacich na chodbách a tiež v areáli vonku. Denné teploty vystupujú na 40 stupňov celzia. Množstvo zranených, množstvo amputovaných nôh či rúk. Leží tu dieťa so zlomenými nohani a rukou, stará žena s amputovanou rukou, 7 ročné dieťa s amputáciou oboch nôh… sú to len tí, ktorých zazriem vo fragmente ako sa rozhliadnem okolo seba. Lekársky tím Magny bol v prvých dňoch po príchode zavalený prácou, operáciami, ošetrovaním rán. Popri intenzívnom pravidelnom ošetrovaní zranených hospitalizovaných pacientov, prichádzalo množstvo pacientov zvonka so stále akútnymi zraneniami, ktoré potrebovali okamžitú zdravotnú pomoc. Vysoké teploty, namáčanie rán a zlé zaobchádzanie s poranením, spôsobovalo rýchle zhoršovanie sa rán ošetrených bezprostredne po katastrofe. Množstvo týchto pacientov potrebovalo opätovný chirurgický zásah. Niektorí pacienti potrebovali chirurgický zásah, ktorý napraví prvé rýchle nedbalé ošetrenie.

Po prvvých ošetreniach, následných pravidelných prehliadkach sa stále vynára myšlienka na budúcnosť pacientov s amputovanými končatinami v krajine akou je Haiti, dostupnosť ortopedického náradia je prvé na čo narážam. Taktiež na to, aby ortopedické pomôcky boli adekvátne zraneniu, aby ho bolo možné vôbec správne nasadiť je potrebné aby končatina bola správne amputovaná. Ak tak nebolo spravené počas hektického ošetrovania a hromadného amputovania v prvých hodinách a dňoch po kartastrofe, musí pacient podstúpiť ďalší drastický zákrok. Tento opäť spomalí čas uzdravovania a rekonvalescencie, nutná je opätovná hospitalizácia a bolesť, ktorá je v mnohých prípadoch neznesiteľná.

Okrem tejto rutinej prvotnej starostlivosti ošetrení rán by mala nasledovať starostlivosť o spôsobenú fyzickú bolesť a cielená post-traumatická starostlivosť. Pri tak veľkom počte pacientov to nie je jednoduché. Snažili sme sa s pacientami komunikovať, priniesť im trocha komfortu do ich utrpenia. Ich traumy sú hlboké a je ich veľmi veľa: trauma zo samotného zemetrasenia, trauma zo zranenia, straty končatín, straty domova, straty blízkych, straty príbuzných, trauma z neistej budúcnosti. Pre také množstvo ľudí s amputovanými končatinami v tak chudobnej krajine bude vo väčšine prípadov jediným spôsobom obživy žobranie na ulici.

Moja prvá misia na Haiti sa pomaly končí a krajinu s jej ľuďmi skoro opustím, avšak všetka hrôza, ktorú som videl zostane so mnou navždy, hlboko vrytá v mojej pamäti. Nemôžem prestať myslieť na osudy týchto ľudí, na to čo bude nasledovať. Mesiac po katastrofe oficiálne správy uvádzajú 250.000 mŕtvych a také isté množstvo zranených, medzi nimi študenti, lekári, učitelia. Z médií sa nám môže zdať, že je po nešťastí, že sa to stalo 12. januára 2010. Ale v skutočnosti sa všetko pre tích, ktorí prežili, iba začína. Čo sa s nimi stane, čo bude nasledovať, aké sú vyhliadky pre ľudí, ktorí všetko stratili v jednej z najchudobnejších krajín sveta? Čo sa stane v blízkej a v tej nasledujúcej budúcnosti s týmito ľuďmi? Prichádza obdobie dažďov, kde sa ukryje to množstvo ľudí bez strechy nad hlavou? Pri vláde, ktorá nie je v skutočnosti schopná rýchlo a účelovo reagovať na katastrofu takýchto rozmerov. Ako znova postaviť zničené životy, mesto, spoločnosť? Ako znova začať od nuly?

Magna zdravotnícky tím na Haiti pozostáva z dvoch skúsených senior chirurgov, dvoch zdravotných sestier a koordinátora misie a záchranných operácií, ktorí sprostredkúvávajú zdravotnú starostlivosť v lokálnej nemocnici v Port au Prince.

Romain Santon, zdravotný pracovník pracuje s Magna Deti v núdzi od roku 2008.