Vojny a konflikty

Jazvy na tele. Jazvy na duši. Nebuďme ticho!

16. 06. 2023

Zdieľať

Pozývame vás na výstavu do verejnej galérie humanitárnej organizácie MAGNA – Pinakotéka Gallery na Panskú ulicu 13 v Bratislave.

V lete 2014 ISIS začal kampaň genocídy v severoirackom regióne Sindžár s cieľom zabíjať, zajať a násilne konvertovať príslušníkov starovekého náboženstva, ktorých považoval za neveriacich. Tisíce žien odviedli do sexuálneho otroctva, z mladých chlapcov urobili vojakov.

O sedem rokov neskôr takmer 200 000 jezídov – takmer polovica obyvateľov Sindžáru pred genocídou – stále žije vo vysídleneckých táboroch v irackom Kurdistane, pretože sú buď príliš traumatizovaní, alebo príliš chudobní na to, aby sa vrátili.

“Kedysi som si myslel, že zomriem len raz v živote. Zomieral som každú hodinu v deň, keď po mňa prišiel nový vojak Daeš.”Leila

Jezídom sa človek nemôže stať. Jezídom sa možno len narodiť. Pred vojnou s ISIS žilo na celom svete asi milión jezídov, pričom najväčšia skupina žila v severozápadnom Iraku v blízkosti pohoria Sindžár. Toto stokilometrové pohorie, ktoré sa tiahne takmer priamo z východu na západ a má strmú severnú stranu a miernejšie južné svahy, vyčnieva z roviny viditeľnej z každej dediny v okolí. Pre jezídov je to už po stáročia posvätné miesto. Nielenže je posvätné, ale už takmer tisíc rokov hory vždy poskytovali útočisko – či už pred kmeňovými útokmi v dávnej minulosti, keď prví moslimskí náčelníci považovali jezídov za neveriacich uctievačov diabla; alebo neskôr počas vojny s nemilosrdnou Osmanskou ríšou, ktorej bojovníci naraz zmasakrovali stovky ľudí, vyplienili dediny a prinútili jezídov prijať islam; alebo v 70. rokoch 20. storočia, keď sa mnohí jezídovia pridali ku kurdskému odboju a diktátor Saddám Husajn odpovedal zrovnaním ich dedín so zemou a vysídlením tých, čo prežili, na bezútešné miesta vybudované štátom.

V auguste 2014 desaťtisíce jezídov opäť utiekli cez rovinu na kopce okolo hory Sindžár, len aby ich radikáli z Islamského štátu obkľúčili zo všetkých strán. Nasledovali horúce dni, mrazivé noci, hlad a smäd. Jediná pomoc, ktorej sa im dostalo, prišla zo vzduchu, z vrtuľníka. A tomu všetkému museli čeliť s vedomím, že mnohé z ich rodín neprežijú.

“Narodil som sa v roku 2007 v dedine Tal Uzair na severozápade Iraku. Keď prišli, bol som v šiestom ročníku školy. V ten strašný deň mi pred očami zavraždili sedem členov mojej rodiny. V ten deň zabili alebo zranili 32 mojich príbuzných. Chceli zabiť aj deti, dievčatá a ženy, ale jeden z vrahov kontaktoval emira, ktorý im povedal, aby nás nezabíjali. Odviedli nás na policajnú stanicu, kde sme videli mnoho mŕtvych tiel a cítili zápach ich rozkladu. Videli sme, ako pred policajnou stanicou zabili tri ženy a jedného muža.”Lamya

V priebehu niekoľkých dní boli všetky jezídske dediny opustené, obyvatelia zavraždení, zajatí alebo na úteku. Viac ako 350 tisíc ľudí bolo nútených utiecť. Ani teraz nie je jasné, koľko z nich prišlo o život. Hovorí sa o viac ako päťtisíc zavraždených. K dnešnému dňu bolo objavených približne 70 masových hrobov.

Príbehy o tom, aké premyslené bolo ich utrpenie, ako dôkladne sa bojovníci Islamského štátu pustili do likvidácie jezídov, sa nepočúvajú ľahko. Je nepochopiteľné, ako sa svet len prizeral bez toho, aby zasiahol, a nikdy nevenoval jezídom väčšiu pozornosť. Tvárou v tvár týmto ľuďom, ktorí prežili genocídu, a po zhliadnutí týchto fotografií musíme priznať, že ignorovanie zla takéhoto rozsahu z nás všetkých robí spoluvinníkov.


Aktuálne

Prečítajte si najnovšie správy z našich operácií vo svete.

Ako využívame prostriedky?

97%
Program
2%
Fundraising
1%
Administrácia