Moje Haiti

Keď som prvýkrát v televíznych správach videla tragédiu na Haiti, moja prvá myšlienka bola, že keby sa organizovala akcia na pomoc zraneným išla by som hneď. Môj sen sa splnil, oslovil ma kolega z práce, či by som nešla s Magna Deti v núdzi. Súhlasila som okamžite, bez akéhokoľvek rozmýšľania. Odlet za tri dni. Blížil sa deň odchodu a ja som si začala uvedomovať, do čoho som sa to pustila, môj prvý let lietadlom, krajina, ktorú som dovtedy nepoznala. A zrazu o nej písali všetky noviny, časopisy, všade bolo Haiti na titulných stranách. Najväčšie zemetrasenie, najväčšia chudoba, najviac mŕtvych. Moje nadšenie zrazu kleslo, keď som si to začala uvedomovať. No moje sebavedomie rýchlo stúpalo, keď som zistila, že profesionálne sa tu uplatním.

Je deň D, ocitli sme sa na Haiti. Večerné stavanie stanu, rozloženie vecí a prvá noc v exotickom prostredí. Od vzrušenia, čo nás čaká a aká bude nemocnica, do ktorej sme mali ísť pracovať som nevedela zaspať a myslím si, že nielen ja, ale celý tím. Moja nedočkavosť a zvedavosť nemali hraníc.

Ráno prišiel šofér a my už nachystaní a zbalení, celý nedočkaví, sme nasadli na korbu auta a sledovali cestu do práce. Bol to pohľad, na ktorý nikdy v živote nezabudnem.

Nastalo ticho. V nemom úžase sme všetci sledovali to nešťastie, ktoré postihlo túto chudobnú krajinu. Nevedela som či plakať, či kričať alebo ako mám reagovať.

Fotky v novinách, časopisoch a v TV nie sú oproti tomuto, čo sme videli na vlastné oči, nič. Doteraz som si myslela, že ja mám problémy. Ale tu sa všetky moje problémy a starosti skončili. Toto sú starosti. Toto sú problémy. Toto je nešťastie. Títo ľudia behom pár minút stratili všetko. Hľadala som očami aspoň jeden celučičký dom, aspoň jednu usmiatu tvár no nenašla som.

Prišli sme pred nemocnicu a ten šok bol ešte väčší. Pred budovou nemocnice bol nekonečný rad stanov plných pacientov, plných bolesti, kriku a plaču. V každom z týchto stanov ležali traja až štyria pacienti a tím ošetrovateľov sa nad nimi skláňal a preväzovali im rany. Bol tam neuveriteľný zápach.

Pomyslela som si, že toto je už na mňa priveľa, ale to sme vstúpili do nemocnice a tam šok ešte len nastal. Zbadala som obrovský dvor plný ľudí, ktorí čakali na lekárov a sestry aby ich ošetrili.

Americký tím lekárov a sestier nám všetko vysvetľovali za pochodu po nemocnici, ako to tam funguje, kde sa nachádzajú sály, izby pacientov, lekárska izba, ako má každý zadelenú prácu a vlastne ako to „nefunguje“.

Žiadny systém, žiadny poriadny vodca, ktorý by to tam riadil. Pochopili sme, že robotu si musíme nájsť, no nebolo ju treba dlho hľadať. Bola v celej tejto polozrúcanej nemocnici všade dookola. A tak naša práca začala oštarovaním a preväzovaním rán na CP. A prišla aj prvá amputácia dolnej končatiny. Každým dňom pribúdali pacienti, či už na preväzy, alebo nové úrazy, zlomeniny a pacienti, ktorých sme operovali a prišli na kontrolu. Boli to deti, dospelí aj starci. Títo ľudia, ktorým som sa dennodenne pozerala do očí niesli toto nešťastie lepšie ako ja. Po čase som zistila, že im začínam rozumieť. „Prežili“. Všetci sme mali radosť, z toho, že im môžeme aspoň takto pomôcť, že sme tu pre nich.

Za 16 dní som prežila chvíle, kde sa moje emócie striedali ako krivka EKG. Raz hore raz dole. Raz šťastná, raz nešťastná.

Za 16 dní som prežila chvíle, na ktoré nikdy nezabudnem. Videla som pacientku s nádorom na mozgu a vytláčalo jej to oko. Našla som pred nemocnicou pohodené dieťatko, ktoré bolo podvyživené a polomŕtve. Videla som každý deň pred nemocnicou stáť deti a žobrať o jedlo, o ktoré sa boli ochotné aj pobiť. Nedá sa zabudnúť na iskru v ich očiach keď dostali jedlo. Nezabudnem na prekladateľa nášho tímu. Každé ráno nás čakal s úsmevom na tvári a každým ďalším dňom sa stával našou súčasťou. Každé ráno mal pacientov zoradených podľa poradia a vedel presne povedať, s čím kto prišiel. Bola radosť s ním pracovať. Môj najsmutnejší a najhorší deň bol posledný pondelok v práci. Bol rozlúčkový. Bol taký smutný, že neviem koľko krát som v ten deň plakala. Lúčili sme sa s ľuďmi, s ktorými sme sa denno denne stretávali. Bolo to ťažké. Ďakovali nám za celý národ, že sme im pomohli, keď to potrebovali, požehnali nám a niekoľko krát nás vybozkávali. Neobišlo sa to samozrejme bez sĺz. Potoky sĺz. Plakali sme my, plakali oni.

Za týchto 16 dní som prežila chvíle, ktoré som neprežila za celý svoj život. Na Haiti nikdy nezabudnem.

Zuzana Barciová, operačná sestra, Magna Deti v núdzi.