Podvýživené dvojčatá z Kambodže

Dnes Chantha čaká na chodbe nemocnice Chey Chumneas sama so svojimi dvoma dcérkami – dvojčatami Monou a Mony.

V Kabmodži je veľmi bežné a takmer systematické dávať dvojčatám rovnaké mená a len trochu prehodiť písmená alebo nahradiť jedno písmeno iným (Ryna a Rany, Tina a Tiny…). To komplikuje vedenie záznamov a sledovanie výsledkov krvného obrazu.

Otec dvojčiat už so Chanthou do nemocnice nechodí: Nechal ju pred dvoma týždňami – samu s jej dvoma deťmi. Zľakol sa zodpovednosti, ktorú so sebou prináša otcovstvo. Dnes s nimi prišla na pravidelnú kontrolu.

Keď som po prvý raz videl túto matku, neveril som, že vôbec mohla porodiť, a už vôbec nie dvojčatá. Vyzerala ako pätnásťročné dievča – mala detskú tvár a obzerala sa okolo seba, ako keby nerozumela tomu, čo sa okolo nej deje a čo tu vlastne robí. Na hlave mala vlnenú čiapku, hoci vonku bolo vyše tridsať stupňov a vysoká vlhkosť – to sa ja spotím, už keď sedím na stoličke. Očividne sú tu všetci miestni presvedčení, že matka sa po pôrode zotaví rýchlejšie a ľahšie, keď jej nebude chladno – preto tá čiapka.

Na prvej návšteve nemocnice ju ešte sprevádzal aj otec dvojčiat. Vyzeral naozaj nadšený z toho, že je rodič, držal jedno z dievčatiek, snažil sa nakŕmiť ho s fľašou vody s cukrom, hral sa s ňou a snažil sa upokojiť ju, keď plakala. Vtedy nič nenaznačovalo, že by mohol onedlho svoju rodinu opustiť. Vtedy mali deti tri týždne. Mona vážila 1,4 kila a Mony 1,5 kila. Takmer som ich nezbadal v ich prikrývkach – také boli drobné. A zvuk, ktorý vydávali, keď plakali, bol takmer nepočuteľný. Narodili sa predčasne v inej detskej nemocnici v Phnom Penh. Počas prvých dvoch týždňov po narodení sa im dostalo dobrej lekárskej starostlivosti – boli v inkubátoroch a ich stav pravidelne monitorovali. Domov ich však poslali trochu predčasne a ešte aj s veľmi mladou a chudobnou matkou, ktorá mala málo znalostí o tom, ako správne deti kŕmiť. Naozaj bola veľmi slabá, unavená a jedla príliš málo na to, aby mala dostatok materského mlieka pre dve dievčatká. Robila, čo mohla, aby ich dojčila, ale nečakala dostatočne dlho, a tak sa mlieko netvorilo. Zároveň boli dvojčatá príliš slabé a netrpezlivé, takže mlieko nesali tak, aby sa tvorilo v dostatočnom množstve. Takže mama ich začala kŕmiť z fľaše, ryžovou vodou alebo len vodou s rozpusteným cukrom, čo samozrejme nezodpovedá nutričným potrebám jej detí.

Preto sme sa rozhodli prijať ju do nemocnice aj s jej bábätkami pre ťažkú podvýživu, aby sme ich monitorovali a ju naučili, ako správne kŕmiť deti. Na začiatku sme skúšali odsávať materské mlieko s odsávačkou, ale bez úspechu. Stále sa jej netvorilo dosť mlieka na to, aby mohla dojčiť obidve deti v dostatočnom množstve, takže obom dcérkami sme podávali doplnkovú výživu. Po dvoch týždňoch od hospitalizávie a dobrej starostlivosti, každé z detí pribralo 200 gramov a obe boli na tom zdravotne lepšie. Matka počas hospitalizácie mala možnosť navštevovať lekcie pre mamičky, ktoré sa konajú v nemocnici každý týždeň pod vedením odborníkov Magny na výživu, ktorí pracujú v teréne. To mamičke pomohlo rozšíriť si znalosti o správnom kŕmení detí, o správnej hygiene a výžive.

Odvtedy je s deťmi doma a do nemocnice v Chey Chumneas prichádza na pravidelné lekárske kontroly a konzultácie o výžive, pričom si vyzdvihne aj doplnkovú stravu, ktorú jej dodáva Magna. Ďalší týždeň ju navštívi doma terénny pracovník zameraný na výživu v rámci takzvanej domácej starostlivosti. Táto fáza je veľmi dôležitá: Pomáha nám identifikovať a riešiť problémy, ktoré vznikajú v dôsledku výchovy, prostredia či sociálnych a hygienických faktorov… to všetko má vplyv na zdravie našich pacientov.

Po dvoch mesiacoch v našej starostlivosti Mona a Mony prekročili dvojkilovú hranicu, ale ešte stále dostávajú aj doplnkovú stravu. Obdobia hnačky a zvracania im veľmi k rýchlemu priberaniu nepomohli, ale vďaka dobrej starostlivosti lekárov Magny a riadnej liečbe sa stratu hmotnosti podarilo obmedziť. Teraz je ich zdravotný stav dobrý a vyvíjajú sa normálne, aj keď sú menšie a ľahšie ako ostatné bábätká v ich veku.

Dnes, hoci sú bábätká zdravé a ich kŕmenie prebieha správne, Chanthina situácia je veľmi komplikovaná. Žije so svojimi rodičmi a dvoma sestrami v jednom dome na predmestí Phnom Penh. Jej matka je už príliš stará na to, aby jej s deťmi pomohla a už ani nechodí do roboty. Jej otec spadol z palmového stromu, nemôže chodiť a Chantha sa musí oňho starať. Jej dve sestry, dvanásť- a šestnásťročná, sú jediné, kto môže pracovať na plný úväzok a zarábať peniaze potrebné pre všetkých: rodičov, Chanthu a jej deti. Dvanásťročná pracuje každý deň na poli a tá staršia vo fabrike v provincii Kandal neďaleko Phnom Penh. Otec dvojčiat, ktorý rodinu opustil, neprispieva na svoje deti vôbec.

Vyzerá to ako dráma vo veľmi depresívnej knihe, ale žiaľ, tento typ príbehu a takéto situácie sú v Kambodži bežné – skryté za širokými úsmevmi Kmérov a za umelým pocitom globálneho ekonomického rastu v uliciach hlavného mesta… Priepasť medzi bohatými a chudobnými ľuďmi sa prehlbuje a rozširuje. Chudoba sa z mesta jednoducho vytesňuje a skrýva sa, ako keby nepatrila ku krajine alebo k milému imidžu modernizácie a vývoja, ktorý treba všetkým ukazovať.

Romain Santon, lekársky asistent Magna Deti v núdzi v Kambodži.