DR Kongo: Štrajk - prepačte nemôžeme zachrániť Vaše dieťa

Prístup štátnych sestričiek a doktorov v Konžskej demokratickej republike nie je presne to, čo si človek predstavuje pod štandardným prístupom zdravotníckeho personálu. Kdekoľvek vo svete sa stretnete s aroganciou či povyšovaním sa. Na Slovensku nevynímajúc. A predsa som sa v Kongu stretla s niečím, čo túto hranicu posunulo ešte ďalej. Do roviny, ktorej už nerozumiem…

Kinshasa, hlavné mesto Konga, držala v minulosti v Afrike prvenstvo v poskytovaní kvalitnej zdravotnej starostlivosti. Dlhé cesty podnikané až Juhoafričanmi za účelom liečby v hlavnom meste Konga sa však postupne zredukovali do často opakovaných príbehov v nemocniciach mesta. Ľudia spomínajú na zašlú slávu a dobré časy. Dnes je väčšina zdravotných stredísk zanedbaná, schátralá a špinavá. Často chýbajú lôžka, nástroje či základné lieky, dokonca niekde i elektrika či voda. Čistú nemocnicu vybavenú liekmi označí bežný Konžan za „servis pre bielych“, čo v preklade znamená „nedostupná“.

Niekde vo vývoji konžskej spoločnosti a meniacich sa nárokov na život, sa prístup zdravotníckeho personálu zmenil z môjho pohľadu na eticky neprístupný. V zdravotníckych zariadeniach v Kongu je bežné nechať chorého človeka na lôžku umrieť bez pomoci. Do nemocnice príde pre pomoc, ktorá mu však nie je poskytnutá. Tento spôsob je až tak zaužívaným, že sa nad tým už nikto nepozastavuje. Prečo je to tak? Odpoveď je veľmi jednoduchá. Pacient nezaplatil za liečbu a tak na ňu nemá právo. V dobe, kedy sa na každom kroku hovorí o dosahovaní miléniových rozvojových cieľov, zomiera denne v rozvojových krajinách na liečiteľné choroby obrovské množstvo ľudí. Sestričky a doktori pri tom stoja hneď povedľa. S rukami vo vreckách, mykajúci plecami. Dodnes sa Konžania riadia príslovím: „Každý sám pre seba, pán Boh pre všetkých.“

Uvediem konkrétny príklad z terénu. Plat sestričky štátnej nemocnice v Kinshase sa pohybuje okolo 40$ mesačne a nepostačuje ani na zaplatenie prenájmu. Napriek tomu je to suma, za ktorú pracuje. Aj toto minimum, a už nehovoriac o jeho navýšení, je však pre štát položkou, na ktorú často „zabúda“ a zdravotnícky personál ostáva i bez tejto minimálnej výplaty. A tak sa aspoň raz za rok sa organizujú štrajky, niekoľko mesačné štrajky. Až potiaľto nemám nič proti a beriem to ako spôsob preukázania postoja nevyhnutnosti zmeny a tlaku na vládu pri plnení svojich úloh. Veď, napokon štrajk je celosvetovo uznávanou formou prejavu nespokojnosti. Problémom v Kongu nie je štrajk. Tragédiou v krajine je skutočnosť, že väčšina zdravotníckeho personálu, ktorý aj za takýchto okolností musí teoreticky naďalej poskytovať minimálny servis, si štrajk zamieňa za právo neposkytovať zdravotnícke služby. V realite sa teda stane, že nemocnice a zdravotné strediská sa takmer úplne vyprázdnia. Nenájdete sestry, lekárov, a teda ani pacientov.

Máte smolu, ak ste chorí počas štrajku. Odpoveď je: „Počkajte!“. Smolu má aj tehotná žena, ktorá v tomto období príde na prenatálnu konzultáciu. Počas štrajku nedostane radu ani možnosť nechať sa otestovať na HIV. Väčšina populácie doteraz nepozná svoj serologický status. HIV testovanie nie je obsahom minimálneho balíka a tak je ona a jej dieťa, v prípade ak je žena HIV pozitívna, pripravená o šancu zabrániť prenosu vírusu z matky na dieťa.

Príliš závažné rozhodnutie nad osudom novorodeniatka. A sestra krútiac hlavou naďalej opakuje, že testovanie v období štrajku nie je jednoducho možné. Presne v tomto momente im prestávam rozumieť.

Situácia v krajine je náročná a takmer nikto, okrem tých, ktorí vedia plávať vo vodách korupcie, sa nemá dobre. Veľa ľudí trpí. Chýbajú peniaze na ubytovanie, pitnú vodu, základné potraviny, elektriku, školu, šaty,… Zdravotná starostlivosť patrí do kategórie nákladov, na ktoré obrovská skupina Konžanov jednoducho nemá prostriedky. A aj preto podieľať sa zabezpečení kvalitnej zdravotnej starostlivosti a jej dostupnosti pre čo najviac ľudí je jedným z cieľov nášho projektu.

Andrea Stránska, koordinátor projektu Magna Deti v núdzi v Kongu.