Prvé kroky v slumoch Phnom Penhu

Odparkovali sme kúsok od bývalej alebo možno súčasnej, no každopádne nefunkčnej železničnej stanici. Pri brehu jazera neďaleko centra hlavného mesta. Kto by nechcel bývať pri jazere, také romantické miesto. Stačilo tam však prísť na motorke po úzkej udupanej hlinenej cestičke a romantika sadla na zem ako prach. 

V slumoch roztrúsených po celom svete žijú dnes milióny ľudí. Od Rio de Janeiro až po indické Dillí. Oboma smermi. Na Slovensku tomu vravíme rómske osady. Tie kultivovanejšie sa volajú getá. Spoločné majú to, že si život v nich človek nevyberie. Ak prídeš odinakiaľ tak rýchlo zistíš, že by si tam žiť nechcel. Ak sa tam narodíš, tak veľmi ťažko vôbec nájdeš motiváciu sa odtiaľ dostať. 

V tomto, na brehu Boeung Lake, v drevených domčekoch býva niekoľko našich klientov. Sú súčasťou pozostatkov rodín, ktoré skántrila občianska vojna, Pol Pot alebo AIDS. Vlastne každého jeho člena niečo iné. A tých, čo ostali, ťaží nielen minulosť vlastnej rodiny pozliepaná zo strát, pri ktorých je akákoľvek hlboká empatia len závanom prežitého, nielen úbohá prítomnosť vyjadrená v tých pár metrov štvorcových na brehu jazera či priamo nad ním. Ale hlavne neistá budúcnosť, za ktorej horizont môžu oni sami dokráčať skôr ako by si mohli začať byť vedomí hodnoty vlastného života. A nájsť v sebe silu odtiaľ odísť.
Tvár Sovana, Srey Nich, Dara či Mardi je rovnako detská ako tváre miliónov iných detí, ktoré mali to šťastie, že sa narodili inde. A v tejto chvíli rovnako detská ako miliónov iných, ktoré sa nenarodili HIV pozitívnym rodičom. Rozdiel je v tom, čo na prvý pohľad vidieť nie je.

Odparkovali sme teda s našou fieldworkerkou Khy na brehu jazera. Kým sme vstúpili do príbytkov detí, na pár chvíľ sme sa zúčastnili na kare muža oplakavaného vlastnou matkou. Dobehla k nám Sreych Nich a Khy jej do rúk strčila lichy, ktoré nám darovala žena z iného slumu v Phnom Penhe. Úzkou uličkou medzi drevenými príbytkami sme sa dostali k dverám, kde býva Srey Nich so svojimi súrodencami a rodičmi. Posadali sme si v domčeku, sedelo v ňom už niekoľko susedov a hralo nejakú kartovú hru. Matka, štyridsaťročná žena, vybrala z tašky snímky z ultrazvuku. O pár dní by mala porodiť dvojičky. Tie, na rozdiel od Srey Nich, sa narodia negatívne, pretože matka je na programe PMTCT (Prevention of mother-to-child transmission of HIV). Teda ak všetko prebehne tak ako má. Títo jej noví súrodenci budú mať to šťastie, že sa narodia iba do slumu. 

O pár dverí ďalej býva Sovan. Má rovnaké priezvisko ako Srey Nich, ale inú matku. Khy prepočítala pilule Nevirapinu, Zidovudinu a Lamivudinu, aby sme si boli istý, že ich je dosť, kým si neprídu po ďalšie k nám na kliniku. Deti ich musia užívať každých 12 hodín a vynechanie zopár dávok môže spôsobiť zbytočné komplikácie. Sovan, tak ako každé z vyššie spomenutých detí, dostáva aj vďaka darcom zo Slovenska peňažnú podporu na jedlo. Aby nemusel celé dni jesť iba ryžu. Rovnako podporu, aby mohol navštevovať školu.

Dara, chlapec s odstávajúcimi ušami, býva so svojou babkou a matkou, v tej istej uličke. Malá izbietka s veľkou posteľou. Zopár plagátov na stenách, zopár osobných vecí, jedno okno s výhľadom na ďalší domček. Pod nami, medzi štrbinami drevenej podlahy, sa občas zatrblietala voda. Dara má problémy so srdcom. Khy dohodla s babičkou ďalší echo test. Matka, v tom prítmí jedného okna krásna žena, sa živí remeslom, o ktorom muži väčšinou tvrdia, že je najstarším. Remeslom, ktoré v Kambodži zasialo smrť a neistú budúcnosť.

Mišo Šebesta pracuje pre Magna Deti v Núdzi od mája 2007, kedy odcestoval na svoju prvú misiu do Kambodže, kde pôsobí ako program koordinátor projektu Nádej na lepší život pre HIV/AIDS deti, ktorý Magna Deti v Núdzi prevádzkuje v Kambodži od roku 2004. Projekt zabezpečuje pre HIV/AIDS deti lekársku, sociálnu a vzdelávaciu pomoc.